Prezimovanie portulaky veľkokvetej

Otázka prezimovania portulaky veľkokvetej je medzi záhradkármi často diskutovanou témou. Táto rastlina, pochádzajúca z teplých oblastí Južnej Ameriky, je vo svojej podstate trvalkou, avšak v našich stredoeurópskych klimatických podmienkach s mrazivými zimami sa pestuje takmer výlučne ako letnička. Jej absolútna neznášanlivosť voči mrazu znamená, že prvé jesenné mrazy jej vegetačné obdobie vonku spoľahlivo a definitívne ukončia. Rastliny ponechané na záhone po príchode mrazov zhnednú, zmäknú a uhynú, čím sa ich životný cyklus v našej záhrade končí.

Napriek tomu existujú spôsoby, ako si túto rastlinu, alebo presnejšie jej genetický materiál, uchovať do ďalšej sezóny. Nejde však o klasické prezimovanie vonku v pôde, ako je to bežné u mrazuvzdorných trvaliek. Možnosti spočívajú buď v pokuse o prezimovanie celej rastliny v interiéri v bezmrazom prostredí, alebo v zbere semien na jesenný výsev v nasledujúcom roku. Každá z týchto metód má svoje špecifiká, výhody aj nevýhody.

Prezimovanie rastlín vnútri je technicky možné, ale často náročné a s neistým výsledkom, keďže portulaka vyžaduje extrémne veľa svetla, čo je v zimných mesiacoch v našich podmienkach problematické. Naopak, zber vlastných semien je jednoduchá a spoľahlivá metóda, ako si zabezpečiť rastliny na ďalší rok, hoci pri hybridných kultivaroch nemusí byť potomstvo úplne identické s rodičovskými rastlinami. Niektoré rastliny sa tiež môžu na priaznivom stanovišti samy vysemeniť.

Pochopenie životného cyklu portulaky a jej citlivosti na chlad je základom pre rozhodnutie, aký prístup k jej „prezimovaniu“ zvoliť. Či už sa rozhodneme pre experiment s prenesením rastliny dovnútra, alebo sa spoľahneme na každoročný nový výsev z vlastných či kúpených semien, cieľom je tešiť sa z krásy tejto slnkomilnej rastliny aj v nasledujúcej záhradkárskej sezóne. V nasledujúcich častiach si podrobne rozoberieme jednotlivé možnosti.

Portulaka ako jednoročná rastlina

V klimatických podmienkach strednej Európy je najjednoduchším a najbežnejším prístupom pestovať portulaku veľkokvetú ako klasickú jednoročnú rastlinu, teda letničku. To znamená, že na jar si zakúpime alebo dopestujeme priesady, vysadíme ich na záhon alebo do nádob a tešíme sa z ich kvetov počas celého leta. S príchodom prvých jesenných mrazov rastliny odumrú, a my ich následne odstránime zo záhonov a skompostujeme. Na jar nasledujúceho roka celý proces zopakujeme s novými rastlinami.

Tento prístup má niekoľko nesporných výhod. Je bezstarostný a nevyžaduje si žiadne zložité prípravy na zimu ani priestor na prezimovanie. Každý rok máme istotu, že budeme mať zdravé, silné a bohato kvitnúce rastliny hneď od začiatku sezóny. Okrem toho nám to dáva možnosť každý rok experimentovať s novými farbami a kultivarmi, ktoré prichádzajú na trh, a meniť tak vzhľad našich záhonov či balkónových výsadieb podľa aktuálnej nálady a trendov.

Jednou z prirodzených vlastností portulaky je jej schopnosť samovýsevu. Ak rastlinám ponecháme na jeseň dozrieť semená, tie sa po otvorení toboliek vysemenia do okolia. Ak je zima mierna a stanovište je chránené a priepustné, je vysoká pravdepodobnosť, že na jar nasledujúceho roka na tom istom mieste vyklíčia nové rastlinky. Tento samovýsev však nie je vždy spoľahlivý a rastlinky z neho klíčia a kvitnú o niečo neskôr ako predpestované priesady.

Pre mnohých záhradkárov je práve tento cyklus jednoročného pestovania najpraktickejším riešením. Umožňuje im naplno si užiť krásu portulaky počas letných mesiacov bez toho, aby sa museli zaoberať náročnou starostlivosťou počas zimy. Na jeseň jednoducho uvoľnia miesto na záhonoch pre jesennú výsadbu alebo cibuľoviny a na jar začnú s čistým stolom a novými, sviežimi rastlinami portulaky.

Možnosti prezimovania v interiéri

Hoci je to náročné, pokus o prezimovanie portulaky v interiéri môže byť zaujímavým experimentom, najmä ak máme obzvlášť pekný alebo vzácny kultivar, ktorý si chceme uchovať. Kľúčom k úspechu je poskytnúť rastline podmienky, ktoré sa čo najviac približujú jej potrebám, predovšetkým čo sa týka svetla a teploty. Rastliny určené na prezimovanie je potrebné preniesť dovnútra ešte pred príchodom prvých mrazov, ideálne keď nočné teploty začnú klesať pod 10 °C.

Najvhodnejším miestom na prezimovanie je svetlá, chladnejšia miestnosť. Ideálna teplota sa pohybuje v rozmedzí od 10 do 15 °C. Môže to byť zimná záhrada, svetlá chodba, garáž s oknom alebo priestor medzi oknami. Vyššie teploty, najmä v kombinácii s nedostatkom svetla, vedú k tomu, že rastlina sa začne vyťahovať, tvoriť slabé, tenké výhonky a bude náchylná na napadnutie škodcami, ako sú molice alebo vošky.

Najväčšou výzvou počas zimy je zabezpečenie dostatočného množstva svetla. Naše zimné dni sú krátke a intenzita slnečného žiarenia je nízka, čo pre extrémne svetlomilnú portulaku nie je postačujúce. Umiestnenie na najsvetlejšom južnom okne je absolútnou nevyhnutnosťou. Aj napriek tomu bude rastlina pravdepodobne trpieť nedostatkom svetla. Tento problém sa dá čiastočne riešiť použitím prídavného umelého osvetlenia, napríklad špeciálnych pestovateľských žiaroviek alebo žiariviek, ktoré poskytujú celé spektrum svetla.

Počas zimovania je potrebné drasticky obmedziť zálievku. Polievame len veľmi striedmo, približne raz za 2-4 týždne, vždy až vtedy, keď substrát úplne preschne. Pôda by mala byť skôr suchá ako vlhká. Hnojenie počas zimného obdobia úplne vynecháme. Cieľom nie je podporovať rast, ale udržať rastlinu v stave vegetačného pokoja, aby prežila do jari. Na jar, keď sa dni predĺžia a zvýši sa intenzita svetla, môžeme rastlinu zrezať, presadiť do čerstvého substrátu a začať s postupným zvyšovaním zálievky.

Príprava rastlín na prezimovanie

Ak sa rozhodneme pre pokus o prezimovanie v interiéri, je dôležité rastliny na tento prechod správne pripraviť. Na prezimovanie vyberáme len tie najzdravšie, najsilnejšie a najkompaktnejšie jedince, ktoré neprejavujú žiadne známky chorôb alebo napadnutia škodcami. Prenášanie chorých alebo škodcami napadnutých rastlín dovnútra by mohlo viesť k ich rýchlemu uhynutiu a zároveň by sme si mohli zamoriť aj ostatné izbové rastliny. Rastliny pestované v nádobách majú výhodu, pretože ich stačí jednoducho preniesť.

Pred prenesením do interiéru je vhodné rastlinu dôkladne skontrolovať. Odstránime všetky suché, žlté alebo poškodené listy, odkvitnuté kvety a príliš dlhé či slabé výhonky. Môžeme ju mierne zostrihnúť, aby sme podporili kompaktnejší rast a znížili odparovaciu plochu. Je tiež rozumné preventívne ošetriť rastlinu proti škodcom, napríklad postrekom na báze nimbového oleja, aby sme si dovnútra nepriniesli nechcených hostí, ako sú vajíčka alebo larvy škodcov.

Ak chceme prezimovať rastlinu, ktorá rástla vo voľnej pôde, musíme ju opatrne vykopať s čo najväčším a neporušeným koreňovým balom. Následne ju zasadíme do kvetináča s priepustným substrátom, ktorý by mal byť len mierne vlhký. Veľkosť kvetináča by mala byť primeraná veľkosti koreňového systému. Po presadení rastlinu umiestnime na niekoľko dní do polotieňa, aby si zvykla na nové prostredie v kvetináči, a až potom ju prenesieme dovnútra.

Alternatívnym a často úspešnejším spôsobom, ako si uchovať konkrétny kultivar, je odobratie odrezkov na konci leta. Namiesto prezimovania veľkej a starej rastliny si z nej v auguste odoberieme niekoľko zdravých vrcholových odrezkov. Tie necháme zakoreniť v malých kvetináčoch a prezimujeme tieto mladé, malé rastlinky. Zaberú menej miesta, ľahšie sa udržiavajú a na jar máme k dispozícii vitálne mladé sadenice, pripravené na výsadbu.

Starostlivosť počas zimného obdobia

Starostlivosť o portulaku počas zimy v interiéri je minimalistická a jej hlavným cieľom je udržať rastlinu nažive v stave pokoja. Najdôležitejším pravidlom je obmedzenie zálievky na absolútne minimum. Rastlina v chladnom prostredí a pri nedostatku svetla má veľmi nízku spotrebu vody. Príliš častá zálievka je najčastejšou chybou, ktorá vedie k hnilobe koreňov a úhynu rastliny. Zalievame nárazovo, ale len veľmi malým množstvom vody, a to až vtedy, keď je substrát úplne suchý na dotyk aj v hlbšej vrstve.

Počas zimy rastliny vôbec nehnojíme. Akékoľvek dodávanie živín by bolo kontraproduktívne, pretože by sa snažilo stimulovať rast v období, kedy na to rastlina nemá vhodné podmienky (hlavne svetlo). To by viedlo k tvorbe slabých, etiolovaných (vytiahnutých) a neduživých výhonkov. S hnojením začneme opäť až na jar, keď sa obnoví aktívny rast.

Pravidelne kontrolujeme zdravotný stav rastlín. Všímame si prípadný výskyt škodcov, ako sú vošky, molice alebo roztočce (pavúčiky), ktoré sa v suchom vzduchu bytov môžu ľahko premnožiť. Pri prvom zistení okamžite zasiahneme, napríklad mechanickým odstránením alebo použitím vhodného ekologického prípravku. Sledujeme tiež, či sa na rastline neobjavujú príznaky hubových ochorení, a odstraňujeme všetky odumierajúce alebo žltnúce časti.

Na konci zimy, zvyčajne vo februári alebo v marci, keď sa začnú predlžovať dni, môžeme rastlinu pripraviť na novú sezónu. Zostrihneme ju približne o dve tretiny, aby sme podporili nové rozkonárenie a kompaktný rast. Môžeme ju tiež presadiť do čerstvého substrátu. Postupne začneme zvyšovať frekvenciu zálievky a po obnovení rastu môžeme začať aj s prihnojovaním. Rastlinu však na vonkajšie stanovište vynesieme až po pominutí hrozby jarných mrazov, pričom ju opäť postupne otužujeme.